Žiaden signál. Ticho. Naokolo len oranžový piesok a skaly. Slnko žiari a ty cítiš jeho teplo na tvári.
Pomalým krokom sa presúvaš smerom po nerovnom povrchu nahor. Miestami nepočuť ani najmenšie prúdenie vetra. Ten sa zastavil na priľahlých skalách. Akoby si bol vo vákuu. Počuješ len svoj vlastný dych a pravidelné kroky dotýkajúc sa povrchu zeme.
Ešte zopár metrov a pred tebou sa otvára rozľahlá púšť. Si tu prvý raz, no rozmýšľaš, kde si ju už videl.
Stojíš a hľadíš do diaľky. Občas akoby sa tvoje vedomie presunulo na inú planétu. Som ešte stále na Zemi?
Vytiahneš z batoha malý ďalekohľad a v diaľke zbadáš ťavy. Osamotené uprostred ničoho. Z tohto miesta ti pripomínajú mravce, ktoré zmeraveli v priestore. Akoby zablúdili a už nemajú nádej hľadať cestu späť.
Ešte si vychutnáš to ničotno na zopár momentov. Hypnotizuje ťa a nechce pustiť. Možno tie ťavy cítia niečo podobné.
Pomaly sa poberáš smerom odkiaľ si prišiel. Ešte posledný raz sa otočíš a pozrieš do diaľky. Rád by si tu pobudol dlhšie, no vieš, že máš pred sebou dlhú cestu. Na toto miesto však nezabudneš.